Prečo sa pri joge niekedy nudíme? A prečo to nemusí byť zlé?

Možno ste to už zažili. Prídete na jogu, ľahnete si na podložku a lektor povie: "Zavrite oči a nachvíľu vnímajte svoj dych." A vy si v duchu poviete: To bude dlhé.

Začnú sa ozývať myšlienky. Čo ešte dnes musím vybaviť. Čo bude zajtra. koľkoto už trvá. Čo asi robia ostatní. Možno sa dokonca začnete nudiť.

V článku sa dozviete:

• prečo je pre nás dnes také ťažké byť chvíľu bez podnetov,
• prečo môže ticho a pokoj na začiatku pôsobiť nepríjemne,
• aký je rozdiel medzi nudou, nepokojom a skutočným oddychom,
• prečo pomalá joga neznamená "nič nerobenie",
• prečo nemusíme každú minútu cvičenia využiť na maximum,
• prečo môže byť schopnosť zostať v pokoji rovnako dôležitá ako schopnosť podať výkon,
• a čo sa môže stať, keď si dovolíme chvíľu jednoducho byť.

Sme zvyknutí, že sa stále niečo deje

Stačí sa na chvíľu zamyslieť nad tým, ako vyzerá obyčajný deň. 

Ráno telefón.

Notifikácia z banky.

Správa na EduPage.

E-mail z práce.

WhatsApp.

Instagram.

Každý niečo potrebuje, práca, deti, vybavovanie, telefonáty, nákupy, domácnosť.

A keď konečne máme chvíľu pre seba, často si ju opäť niečím vyplníme. Podcastom, hudbou, seriálom alebo ďalším scrollovaním.

Sme jednoducho zvyknutí, že sa stále niečo deje.

A potom prídeme na jogu a niekto od nás chce presný opak.

Nič nekontrolovať. Nič nevyrábať. Nič neriešiť. Len byť.

A zrazu zisťujeme, že to vôbec nie je také jednoduché.

"Už to trvá dlho"

Možno práve preto sa na joge niekedy pristihneme pri zvláštnom pocite.

Ľahneme si na podložku. Zavrieme oči. Lektor povie, aby sme chvíľu iba dýchali.

A v hlave sa okamžite objaví:

Čo ešte dnes musím vybaviť?

Neprišla mi náhodou správa?

Musím vyzdvihnúť deti.

Čo bude na večeru?

Koľko je vlastne hodín?

A možno po chvíli začneme premýšľať, či už náhodou nemá relaxácia skončiť.

"Už to trvá dlho"

Postupne sme stratili schopnosť nič nerobiť.

Sme zvyknutí byť stále v pohotovosti. Niečo riešiť, na niečo reagovať, niekam sa ponáhľať.

A keď zrazu nemusíme, nevieme, čo so sebou.

Možno to nie je nuda

Niekedy si myslím, že slovo nuda používame aj na niečo, čo je v skutočnosti nepokoj.

Pretože keď je nám naozaj dobre a sme pokojní, nuda nemusí byť vôbec zlá.

Lenže pokoj môže byť spočiatku nezvyčajný, až desivý. Nemáme čo kontrolovať. Nemáme na čo reagovať. Nemáme ďalšiu úlohu.

Možno teda nejde o to, že je hodina jogy nudná. To nám nahovára len naše ego, ktoré nechce aby sme sa stretli sami so sebou a svojimi myšlienkami.

Keď nemáme ďalší podnet, začneme vnímať sami seba

Toto je možno jedna z vecí, ktoré si na joge všímam najčastejšie.

Keď sa prestaneme hýbať a zostaneme chvíľu v pokoji, zrazu si uvedomíme veci, ktoré sme predtým nevnímali. Ako sa nám dýcha. Čo sa nám deje v hlave. Či sme unavení. Či sme napätí.

Či dokážeme na chvíľu pustiť kontrolu. Či sme vôbec chceli cvičiť.

A nie vždy je to príjemné.

Niekedy si až v tichu uvedomíme, aký sme boli celý deň v napätí.

Koľko vecí nám behá hlavou.

Ako veľmi sme sa celý deň ponáhľali.

Možno aj preto máme niekedy potrebu z ticha utiecť.

Nie preto, že nám nič nedáva.

Ale preto, že nám dáva možnosť všimnúť si to, čo sme celý deň prehliadali.

Oddych nemusí znamenať ďalšiu zábavu

Možno poznáte ten pocit:

"Som úplne vyčerpaná, potrebujem vypnúť."

A tak si večer ľahneme na gauč a otvoríme telefón.

Prejdeme sociálne siete.

Pozrieme si pár videí.

Potom ešte jedno.

A ešte jedno.

A po hodine síce nič nerobíme, ale zároveň nemáme pocit, že sme si naozaj oddýchli.

Pretože nečinnosť a oddych nie sú vždy to isté.

Aj keď telo odpočíva, naša pozornosť môže byť stále zamestnaná.

Joga nám niekedy ponúka niečo iné. Nie ďalší obsah. Nie ďalší podnet.

Ale priestor, v ktorom nemusíme nič sledovať.

Pomalá joga nie je "nič nerobenie"

Možno aj preto máme niekedy pocit, že dobrá hodina jogy musí byť dynamická.

Musíme sa zapotiť.

Musíme cítiť svaly.

Musíme mať pocit, že sme niečo odcvičili.

A samozrejme, aj intenzívna joga má svoje miesto.

Ale hodnota pohybu sa nedá vždy zmerať tým, ako veľmi nás vyčerpal.

Niekedy môže byť náročné práve to, že zostaneme.

Že nič neurýchlime.

Že sa nesnažíme dostať niekam ďalej.

Že dovolíme telu odpočívať a mysli chvíľu nemať ďalšiu úlohu.

Aj pokoj môže byť prax.

Nemusíme každú minútu využiť

Máme zvláštny vzťah k času.

Keď máme hodinu voľna, často premýšľame, čo všetko by sme za tú hodinu mohli stihnúť.

Keď máme desať minút, ešte niečo vybavíme.

Keď čakáme, vytiahneme telefón.

Keď si sadneme, skontrolujeme správy.

Akoby každá voľná chvíľa musela byť nejako využitá.

Ale čo ak nemusí?

Čo ak niektoré minúty jednoducho nemusia byť produktívne?

Nemusia nám priniesť výsledok.

Nemusia nás posunúť.

Nemusia byť ani zaujímavé.

Môžu jednoducho byť.

A potom sa niečo začne meniť

Ak si toto uvedomíme a zvykneme si na to, môže nastať zmena.

Len si jedného dňa všimnete, že vám už ticho neprekáža.

Že dokážete ležať a nemusíte vedieť, koľko minút ešte zostáva.

Že nemusíte hneď siahnuť po telefóne, keď máte chvíľu voľna.

Že dokážete byť sami so sebou bez toho, aby ste sa museli zabávať.

A práve vtedy pochopíte, že tá "nuda" na začiatku nebola problém.

Bola to len chvíľa, v ktorej ste si odvykali od neustáleho podnetu.

Nepotrebujeme viac

Často hľadáme, čo ešte pridať.

Ďalší tréning.

Ďalší kurz.

Ďalšiu techniku.

Ďalšiu aktivitu.

Ďalší podcast.

Ďalšiu informáciu.

Ale možno niekedy nepotrebujeme nič ďalšie.

Práve naopak, potrebujeme menej.

Menej hluku.

Menej obrazoviek.

Menej kontroly.

Menej potreby stále niečo robiť.

A trochu viac priestoru.

Takže ak sa na joge nudíte…

Nabudúce možno nemusíte hneď premýšľať, že je niečo zle.

Skúste si všimnúť, čo sa vlastne deje.

Naozaj sa nudím?

Alebo som len nepokojná?

Chcem odísť?

Alebo som jednoducho zvyknutá stále niečo robiť?

A možno si namiesto ďalšieho podnetu dovolíte zostať ešte chvíľu.

Bez telefónu.

Bez výkonu.

Bez potreby niečo dosiahnuť.

Len na podložke.

A tak časom zistíte, že ticho, ktoré bolo na začiatku nepríjemné, sa postupne stalo tým najpríjemnejším, čo ste za celý deň zažili.

Nepotrebujeme ďalší podnet.

Potrebujeme chvíľu, keď od nás nikto nič nechce.